Námet na dokument a príp. aj hraný film…
Iba tie milióny dážďových kvapiek …
… padalo z neba na ten smutný sprievod, ktorý sa iba pomaly posunoval rozmočenými poľnými cestami tej nekonečej roviny Juhovýchodného Maďarska. Konské i volské záprahy zapadali každú chvíľu do rozbahnených koľají, starci a deti, ktorí sa v nich viezli sa rezignovane pohybovali v nepravidelnom rytme drevených kolies a iba neprítomne hľadeli pred seba. Ale nie všetci mali to šťastie, že sa mohli viezť…
Táto matka so svoji tromi malými deťmi … alebo tento slepý starec, ktorý – hoci ho stále niekto vedie – predsaa len už zaostal hodný kus za hlavnou časťou tejto srdcervúcej kavalérie.
Udalosti, ktoré sa odohrali v jeseni 1944 v obciach Pitvaros a Csanádalberti zostávajú pre mnoho ľudí dodnes akýmsi „temným miestom“ slovensko-maďarských vzťahov.
Čo sa vlastne stalo? Obyvatelia týchto obcí boli na konci vojny násilím vyhnaní zo svojich domovov a prinútení vydať sa na pochod nevediac kam. – Hlavne ženy, deti a starci, pretože väčšina dospelých mužov týchto dedín bola v tej dobe povolaných na front. A ešte jednu vec treba dodať: Boli to etnickí Slováci, ktorých predkovia tu žili a pracovali bezmála 200 rokov.
Obce Pitvaros a Csanádalberti, tak ako aj mnoho iných usadlostí vtedajšej Rakúskej ríše založili slovenskí kolonisti začiatkom 18. storočia. Následkom skoro 200 ročnej tureckej nadvlády, ktorá tomu predchádzala, bolo totiž pôvodní maďarskí obyvatelia vtedajšieho Dolného Uhorska zdecimovaní do tej miery, že teto úrodné roviny zostali skoro celkom pusté a vyľudnené. Na rozdiel od severnejšieho a prevážne hornatého Slovenska – vtedy oznasčovného aj ako Horné Uhry- kam sa osmanskí dobyvatelia až v takej miere nedostali a nemohli napáchať také škody na tomto území a jeho obyvateľoch.
Mnoho zemepánov z radov uhorskej šlachty sa preto vtedy usilovalo o „zaľudnenie“ týchto pustatín a tak „ponúkali a lákali“obyvateľov hornatého Severú k odchodu resp. úteku slovenských poddaných na Dolnú zem. – A lákadlo to nebolo malé! Okrem vidiny úrodnej pôdy pre obrábnie to bola aj túžba po slobode. A iste aj tej náboženskej, pretože väčšina z týchto „utečencov“ sa hlasila k učeniu Martina Luthera. A takí to za vlády Habsburgovcov – Leopolda I. a ani Leopolda II. – nemali v Rakúskej ríši vôbec ľahké.
V takomto historickom kontexte vznikalo v uhorskej časti vtedajšej Rakúskej ríše už od začiatku 18. storočia mnoho slovenských enkláv. Ich potomkovia a ďalší slovenskí osadníci sa potom vydávali stále viac na Juh a začiatkom 18. storočia založili aj obce Pitvaros (1816) a Csanádalberti (1844). A prevážne slovenský ráz si tieto – ale aj mnoho iných obcí na tomto územi – zachovali až do roku 1947. Vtedy sa mnoho ich obyvateľov rozhodlo presídliť do svojej pôvodnej vlasti, ktorá bola v tej dobe súčasťou Československa.
Je veľmi pravdepodobné, že sa veľká časť z nádejí a túžob slovenských kolonistov, ktorí už na začiatku 18. storočia hromadne odchádzali z hornatého Slovenska, aby sa potom usadili na žírnych uhorských rovinách, naozaj vyplnila. Už v polovici 19. storočia existovali na území vtedajšieho Uhorska významné a prosperujúce dediny i mestá ako napr. Slovenský Komlóš, Senteš, Sarvaš a predovšetkým mesto Békéšska Čaba, kde žilo prevážne slovensky hovoriace obyvateľstvo. So svojimi bezmála 40 tisícmi obyvateľov bola vtedy Békéšska Čaba údajne najväčším slovenským mestom v celej ríši. A obyvatelia, ktorí tu žili – napr. taký Ondrej Áchim, vtedajší poslanec snemu Uhorského – boli sebevedomí, ekonomicky dobre zabezpečení. To už neboli tí smradľaví Tóti, ktorí sice postavili v Budapešti nádherné paláce, ale prebývali v zatuchnutých pivniciach, kde sa živili iba slaninou a občas zahynuli pádom z vysokého lešenia. Nikomu nechýbali a nikto ich neľutoval. Pre obyvateľov vtedajšej Pešti to bola iba banalita, o ktorej sa sem tam zmienila aj miestna tlač.
Priaznivý vývoj – nielen ekonomický ale aj kultúrny – trval prinajmenšom do roku 1867. Vtedy došlo k tzv. rakúsko-uhorskému vyrovnaniu a tragédiou Maďarov bolo – ako to potom ukázal aj ďalší vývoj – že sa až príliš „zahľadel do svoje maďarskosti“ prává iných národností, ktoré žili na území vtedajšieho Uhorska odmietal vidieť a uznať.
Prirodzeným následkom takéhoto „zahľadenia“ bola potom diskriminácia a potlačovanie nemaďarsky hovoriacich obyvateľov, ktorej zavŕšením boli aj tzv. Apponyiho zákony (1910).
Porážkou a rozpadom Rakúsko-Uhorska sa v roku 1918-19 pre slovensky hovoriacich obyvateľov Uhorska objavila nová nádej a nová realita. Slováci sa aktivizovali a pokúsili sa dokonca jednať s maďarským premierom Károlyim o zlepšení svojho postavenia v novom maďarskom štáte. Ani Károlyi a ani nový štát však dlho nevydržali a na ich miesto nastúpili boľševici v čele s Bélom Kunom, ktorých národnostná problematika nijak neoslovila pretože usilovali o „svetovú revolúciu“. Tá sa im však nepodarila a ich moc a vliv sa v Maďarsku zmenšoval takým spôsobem, že sa ich politickým súperom – vojskám rumunského kráľa Michala podarilo v roku 1919 preniknúť až do Budapešti. Vliv a moc Rumunov sa vtedy prejavili aj v tom, že presviečali – a mnoho vlivných reprezentantov slovenskej menšiny v Maďarsku aj presvedčili – o tom, že sa pre Dolnozemských Slovákov – otvorí lepší a slobodnejší národnostný vývoj a život po pripojení Rumunsku.
Diskusiu a rozhodovací proces v tejto veci však rázne ukončili Versaillské dohody vrátane tzv. dohody Trianonskej, ktore s definitívnou platnosťou stanovili hranice Maďarska. A svetielko nádeje pre slovensky hovoriacich obyvateľov južných krajov Maďarska na väčšiu možnosť slobodne prejavovať svoju „slovenskosť“ tým definitívne zhasla! Ale to najhoršie malo iba prísť…
Pitvarošania, Alberťania, Komloušania a iní „zradcovia Maďarov“ …
Odplata Maďarov za snahy dolnozemských Slovákov po večšom rešpekte, autonómii či dokonca nezávislosti prepukla naplno v roku 1920. Eufória masových zhromaždení Slovákov v Békéšskej Čabe z roku 1919 – napr. 13.8.1919 – bola preč a všetkých rečníkov a organizátorov – ak sa ešte predtým v obave o svoj život neuchýlili do exilu – stihol tvrdý trest. Bezmála stovka z nich skončila na dlhé mesiace v maďarských vezniciach – dokonca aj v tom najťažsom v Szegeníne (Csillagboertoen). Tam skončil napríklad aj rychtár Jozef Hostina a ďalších 10 obyvateľov Pitvaroša na dlhých 20 mesiacov a ešte aj potom zostávali pod policajným dohľadom. Jozef Hostina bol dokonca v roku 1924 zavraždený a vyšetrovanie tejto úkladnej vraždy sa údajne viedlo „do stratena“. Postavenie menšín v Horthyho Maďarskom kráľovstve, a to nielen tej slovenskej, bolo pred a počas 2. svetovaj vojny vskutku neutešené.
Prológ k samotným pochodom …
Hoci aj z obcí Pitvaroš a Albert bol mnohý z ich obyvateľov zverbovaný do maďarskej armády a odoslaný na východný front (a mnohí z nich sa odtiaľ už niky nevrátili!), uznania zo strany štátu a často aj mnohých iných Maďarov sa im za tieto obete nedostalo. Skôr naopak. Slovenské obce a ich obyvatelia boli často označovaní ako „smradľaví a nespoľahliví panslávi“ a vystavení boli stále väčšiemu teroru maďarských úradov. To ostantne dobre ilustruje aj nasledujúci príbeh z vojnových rokov:
Príčinou surového zákroku maďarskej polície a žandárstva proti občanom slovenskej národnosti v týchto obciach bola agitácia pri voľbách do maďarského parlamentu, pri ktorých v Pitvaroši rozširovali volebné letáky maloroľníckej strany, ktoré boli vyslovene proti slovanskej tendencie. Slovenskí občania, u ktorých napriek silnému tlaku maďarských úradov sa stále viac prejavuje slovenské národné povedomie, protestovali proti letákom a žiadali maďarskú políciu, aby nedovolila letáky šíriť a zatkla neznámych agitátorov.
Miestny mlynár, v snahe potrestať Slovákov za to, že sa postavili proti šíreniu letákov s protislovanskou tendenciou, odmietol prijať od nich obilie na mletie. Slovenskí roľníci v oboch obciach zhromažďovali sa pred mlynom v Pitvaroši. Miestna polícia sa pokúsila zadržať demonštrujúcich Slovákov. Medzitým jeden z maďarským občanov zavolal políciu z Makova, ktorá zadržala Slováka, Štefana Turjana, na čo privolané policajné orgány demonštrujúcich rozohnali. Maďarské úrady, prirodzene, nenechali demonštrácie bez odpovede a do oboch slovenských obcí prišlo 600 maďarských policajtov, vyzbrojených s automatmi pod vedením žandárskeho majora. Ihneď vykonali prehliadky vo všetkých slovenských domoch. Bili občanov, protestujúcich proti tomuto zaobchádzaniu. Vyšetrovacie orgány vyhlásili, že prehliadka v oboch obciach sa deje práve takým spôsobom, ako známe vyšetrovanie Srbov začiatkom roku 1942 v Novom Sade, ktorý Maďari dočasne okupovali. Policajti ďalej vyhlásili, že skoncujú so Slovákmi práve tak, ako skoncovali so Srbmi v Novom Sade. Ako vieme, značný počet obyvateľov srbskej národnosti maďarská polícia a vojenské orgány vtedy utýrali k smrti a hodili do Dunaja. Pri vyšetrovaní v Pitvaroši a Csanádalberti zatkli 11 Slovákov, ktorí týraním zo strany maďarských bezpečnostných orgánov boli nútení k výpovediam, aké pokladali za vhodné pre seba maďarské vyšetrujúce úrady.“ (Východoslovenská pravda, v článku z 18. januára 1946. )
Tak či onak, scéna pre to, čo sa udialo na prelome septembra a októbra 1944 bola už pripravená.
Pitvaroš
Popis udalosti – M. Brnuľa
Dňa 26. septembra (1944) Pitvarošania spozorovali, že žandári opustili obec, a že z obce odišli aj maďarskí vojaci. V ten deň sa prieskumníci sovietskych vojsk priblížili k pitvarošskému chotáru. Ľudia znepokojene chodili po uliciach a popoludní sa niekoľkí jednotlivci rozhodli, že na veži vztýčia bielu zástavu a oznámia sovietskym prieskumníkom, že vojsko a žandári opustili svoje postavenia.
28. septembra: Predpoludním okolo deviatej hodiny prišla do dediny čata maďarského vojska. O hodinu neskôr prešlo cez obec až na Slovenský Komlóš sovietske bojové vozidlo. Nato maďarskí vojaci odišli z dediny. Na druhý deň sa maďarskí vojaci znova vrátili do Pitvaroša. Na noc postavili stráže a dôstojníci sa zabávali do polnoci. Jednotky sovietskej armády začali útok o 3. hodine ráno 30. septembra: Dve delové rany sa stali signálom k útoku a do 5. hodiny už obsadili celú obec.
Pitvarošania prijali sovietskych vojakov veľmi srdečne, varili a piekli pre nich a mysleli si, že sú už definitívne oslobodení. Lež popoludní maďarské oddiely za podpory nemeckého letectva vytlačili z obce sovietske jednotky. V obci sa tuho nebojovalo. Sovietske vojská v záujme obyvateľstva ustúpili smerom na Csanádpalotu s tým, že sa vrátia o niekoľko dní.
Dňa 2. októbra predvolali viacero mužov na žandársku stanicu a oznámili im, že ak budú naďalej paktovať s Rusmi, zničia obec. Nazvali ich „smradľavými komunistami“, „tótmi“ a vydali rozkaz na kopanie zákopov na kraji obce. Rozkaz uposlúchlo len niekoľko ľudí a väčšina obyvateľov si prestala všímať dôstojníkov. Pitvarošania vedeli, že tento stav môže byť len dočasný. Na to dôstojníci nariadili evakuáciu obce.
Dňa 3. októbra prostredníctvom bubeníka nariadili, aby sa obyvateľstvo zhromaždilo o 13.00 hodine na obecnom pastvisku s potravinami na niekoľko dní. Poľní žandári pozháňali občanov a vydali rozkaz na pochod – smer Nagyszénás. Niekoľkí išli na vozoch, väčšina však pešo. Najpotrebnejšie veci niesli zavesené na bicykloch, na fúrikoch po dažďom zmáčaných poľných cestách. Hradské boli vyhradené pre vojská. Viacerí sa dostal po Nagyszénás, kde ich umiestnili v maštaliach na majeri. Žandári ich stále strážili. Nikto nevedel, aký osud ich stihne. Niektorí sa dostali len po Orosházu, kde ich zastavili sovietske vojská, ktoré 6. októbra oslobodili Pitvaroš a okolité obce. Časť obyvateľov sa vrátili už v ten deň do svojich domovov, zvyšok sa vrátil 7. októbra. Dedina bola vyrabovaná, ale na budovách škody nevznikli.“
Popis udalosti – M. Hudák
„…Okolo húfov vyhnaných Slovákov stála rota po zuby ozbrojených a prísnych poľných žandárov (kakastollas), ktorí boli hotoví hocikedy strieľať do vyhnaných a bezbranných občanov po každom podozrivom kroku a pohybe. … Akoby aj príroda bola preukazovala hlboký a horký súcit voči vyhnanému slovenskému ľudu zo svojho domova, keď celý deň 2. a 3. októbra pršalo, lepšie povedané lialo ani z krhle na vysušenú Dolnú zem, ktorá sa čoskoro premenila na kaluže špinavej vody a blato z ťažkej čiernej zemi, ktorá sa potom veľmi lepí na nohy a obuv. Veľa obyvateľov Pitvaroša zodralo vtedy svoje jediné a veľmi chránené topánky (nakoľko boli veľmi drahé a preto chránené), keď nás vyhnali poza obce po úvratiach, zemových a v tento hrozný a smutný čas hrozne blatových cestách. Kto nepozná dolnozemské blato, ten nevie pochopiť, čo znamená ísť po takejto ceste najmä v noci po tme, keď ich čím ďalej a ďalej odohnali od domova. Ľudia sa ani nerozprávali, iba plakali a uprostred horkých sĺz nepozerali ani kde idú, len cítili, že sa im nohy zabárajú väčšmi a väčšmi do blata, bahna, lepiaceho sa im na obuv.
Pitvarošania tiahli počas daždivého počasia až na Nagyszénás cestami-necestami. Na Orosháze ich tamojší obyvatelia uvidiac, spustili na nich dážď nadávok: „Úgy kell nekik, bődős tót fajtának, komuništáknak! Ezek engedték be az Oroszakat!“ („Tak im treba, smradľavým slovenským fajtám, komunistom! Títo vpustili sem Rusov“).
Tak prišli na druhý deň pred samým večerom na jeden opustený majer pri Nagyszénási, vyčerpaní, hladní a premoknutí do nitky. Tu ich umiestnili po maštaliach, ale žandári ich stále strážili. Nikto nevedel, aký osud ich tam čaká. Tam potom na Nagyszénási boli mužovia odtrhnutí od svojich rodín a farármi ospovedaní, čo značilo, že masakra sa má už podiať v blízkych hodinách. …
Na Nagyszénási vo štvrtok, 5. októbra 1944 popoludní nastal bezhlavý ústup nemecko-maďarských armád, ktoré v tom chaose (možno chtiac-nechtiac) zabudli svojich slovenských zajatcov sebou zobrať pre vrazivšie kliny víťaziacou sovietskou armádou cez Rákoš-Vásarhely-Szentes až po rieku Tisza. V dôsledku tohto sa fašistické vojenské oddiely rýchle a okamžite museli brať von spomedzi klinov, ak nechceli bezpodmienečne zahynúť a týmto činom boli a zostali zachránené aj dve slovenské obce. …“
Popis udalosti – Š. Hudák
„Ďalšia pohroma zasiahla našu dedinu po prechodnom obsadení sovietskymi jednotkami 3. októbra 1944. Vtedy na rozkaz hlavného veliteľa maďarskej armády celú dedinu evakuovali, údajne pre spoluprácu s nepriateľskými jednotkami. Obyvatelia Pitvaroša sa do troch hodín museli vysťahovať zo svojich domovov. Mohli si zo sebou vziať, čo uniesli. Za asistencie poľných žandárov sa zhromaždili na pasienku konča dediny a dali sa na pochod. Aby nepobúrili obyvateľov susedných dedín, hnali ich ako stádo po poľných cestách. Tí, čo mali vozy, išli na vozoch, iní vedľa bicyklov, na ktorých si viezli batožinu. Boli takí, ktorí išli s fúrikmi, kde mali svoje batôžky. Husté blato sa im lepilo na kolesá. Chorí a starí sa viezli na vozoch. Žandári im pritom nadávali do panslávov a vlastizradcov. Cieľom tejto úmornej cesty mal byť Nagyszénás, kde sa malo rozhodnúť o ich ďalšom osude. My sme sa násilnej evakuácii vyhli tým, že sme sa rozhodli Pitvaroš opustiť. Po smutných skúsenostiach v apríli v tomže roku (zatknutie a internovanie v koncentračnom tábore) sme sa obávali ďalších represálií zo strany maďarských úradov. … „
Csanádalberti
Popis udalosti – A. Gombošová
„Bol pondelok 2. októbra 1944. Ráno okolo 9. hodine v obci Čanádalberti, na „Dolnej zemi“ v Maďarsku vybubnovali na „pľaci“, že všetci obyvatelia musia opustiť dedinu. Zobrať si majú so sebou potraviny na tri dni a o 13.00 hod. sa majú sústrediť na Ničovicovom sálaši a odtiaľ nás poženú maďarskí žandári nevedno kam. Mala som vtedy 5 rokov. Moji rodičia, tri staršie sestry a stará mama sme sa vydali na cestu s ostatnými obyvateľmi, čo tvorili najmä ženy, deti a starí ľudia, pretože mladí a zdraví muži boli alebo na robotách, alebo väčšinou na ruskom fronte ako maďarskí vojaci – spojenci Nemcov. Všetkých nás začali hnať niekoľkí maďarskí žandári, vraj ako nebezpečných partizánov. Hneď, ako sme sa vydali na cestu, začalo pršať. Išli sme po poľnej ceste a po poli, pretože cesty museli zostať voľné pre presúvajúcich sa maďarských vojakov. A stále pršalo. Dolnozemské poľné cesty boli také zablatené, že dospelým ľuďom siahalo blato až po kolená. Starých ľudí a deti naložili na 2 veľké vozy a tie ťahali byvoly zo Sirbikovho sálaša. Na jednom z nich som sa s mojou starou mamou viezla aj ja. Dážď neprestajne lial. Už sme boli všetci premoknutí a uzimení na kosť. Prvú noc sme spali na nejakom sálaši v maštaliach. Ráno nás hnali ďalej. Bolo to strašné. Stále pršalo. Takto nás hnali viac ako 50 km, až sme došli do dediny Gádoroš. Tu nás začali ubytovávať. Pôvodní obyvatelia nás nechceli prijať, iba ak do maštalí, lebo sme vraj boli „smradľaví partizáni“.
Moja stará mama aj najstaršia sestra ochoreli. Nemali sme čo jesť. Ešte dobre, že môj otec zobral so sebou kravičku, ostatní statok vypustili do záhrady, aby si aspoň niečo našli a nezahynuli opustení bez gazdov. Tak sme my mali aspoň mliečka. Boli takí, čo naozaj hladovali. Vo štvrtok nás všetkých nahnali do kostola, kde nás kňaz vyspovedal a v piatok nás vraj mali kúpať v rieke, čo tiekla za dedinou. Ale my sme dobre vedeli, čo tým myslel, že pre nás je to istá smrť. Lenže front bol už blízko. Červená armáda sa už blížila ku Gádorošu. Vraj ju niekto informoval o našom osude a tak postup frontu zrýchlili. Pre nás svitla nádej, že sa zachránime, čo sa nakoniec aj stalo. Na druhý deň všetci žandári zmizli. Zľakli sa a zutekali pred Rusmi. Aj naši domáci Maďari nás už volali aj do izieb a prehovárali nás, aby sme u nich zostali, že sa o nás postarajú. No my sme odmietli a všetci sme sa začali zbierať na cestu domov. V sobotu 7. októbra 1944 sme sa vydali na cestu domov. Pri cestách sme videli veľa mŕtvych vojakov- maďarských, nemeckých i ruských. Bolo to naozaj strašné. Po príchode domov si každý zachraňoval majetok v opustených domoch a sálašoch a ratoval zatúlané zvieratá. Neviem dodnes, že čo znamenala takáto pomsta zo strany Maďarov. Veď naši otcovia, synovia a bratia bojovali v maďarskej armáde ako spojenci Nemcov a oni chceli s nami urobiť to najhroznejšie, utopiť v nás v rieke. A potom nech sa nikto nečuduje, že prečo sme sa v roku 1947 presídlili na Slovensko, do našej staronovej vlasti. Lebo podľa mňa, dá sa odpustiť, ale zabudnúť na tú krutosť sa nedá nikdy, kým len človek na tomto svete žije …
(Popisy udalostí boli publikované a prevzaté z textu Pitvarošský „pochod smrti“ na Nagyszénás a publikovanom na webe www.pitvaros.sk)
Live-rozhovory resp. spomienky na tieto smutné udalosti majú prípadní záujemci k dispozícii aj na linku https://www.koreneakotvy.eu/?p=127 .
Trúfam si tvrdiť, že pre mnoho Slovákov – a možno nielen ich – v tomto prípade ide stále o akúsi „nedokončenú záležitosť“ so stále toxickým dopadom na slovensko-maďarské vzťahy. Je preto záhadou, prečo táto historický doložená „dráma“ zostáva stále stranou záujmu našich historikou. Synchronicita diania v oboch týchto obciach je totiž veľmi podivná a dosť intenzívne naznačuje že by pritom mohlo isť o nedokončenú etnickú čistku! A ak takéto podozrenie vyvrátené nebude, zaslúžia si účastníci týchto „pochodov“, alebo aspoň ich potomkovia prinajmernšom náležité ospravedlnenie zo strany tých, ktorí sú potomkami a tak aj právnými následníkmi iniciátorov týchto neblahých udalostí. Alebo to všetko necháme zmiznúť, ako tie milióny dažďových kvapiek zo začiatku októbra v roku 1944?
Spísané začiatkom mesiaca februára roku 2024 v Galante/SK.
Publikované na www.koreneakotvy.eu
Autor: PhDr. Pavel Beňo, Tel. +421 949292782, E-mail: info@koreneakotvy.eu