Bol to švajčiarsky psychoanalytik C.G. Jung, ktorý začal používal pojem „kolektívne nevedomie“ ako dedičstvo po našich predkoch. Jeho myšlienky a úvahy na túto téme by sa dali interpretovať zreme aj ako snahu o povrdenie kontinuity a zasadenie jednotlivca do celkového rámca, ktorý by bolo možno označiť ako „život človeka“.

Pozoruhodnými sa mi javia – zvlášť v súčasnej dobe – aj mnohočetné pokusy o vytváranie rodokmeňov či „rodostromov“ a ko aj celkový záujem o genealógiu či psychogenealógiu. Aj tu kde sa jednotlivci snažia zobraziť svoju existenciu v rámci určitého mohutnejšieho celku, pričom zvláštnym bonusom býva objavenie nejakého významného predka.

A tak by podľa mňa aj snahy a skúmanie na úrovni rovnakého priezviska bolo možné považovať za akýsi nástroj a pokus o hľadanie „spoločného menovateľa“ – podobne, ako pri označení „kolektívne nevedomie“ príp. ako je tomu aj pri pátraní vo vodách genealogických.

Užitočným na tejto ceste by sa mohol stáť pojem „rodinné povedomie“ resp. „povedomie rodiny„.

Ak už sa človek – akýkoľvek muž alebo žena – dopracuje k poznaniu, že história jeho/jej vlastnej rodiny by mohla byť užitočná pri porozumení jeho/jej vlastnej životnej cesty, najlogickejším (najproduktívnejším?) spôsobom ako začať sa mi javí zostavenie a popis základného vzťahového rámca – tzv. „primárnej vzťahovne„.

Takýto názov sa mi zdá príhodný hlavne preto, že sa do centra zájmu skúmajúceho subjektu dostávajú osoby, ktoré mali zásadný vplyv na organizáciu vzťahov v jej ďalšom živote. Okrem dvojice našich rodičov sú to aj naši prarodičia (resp. starí rodičia – to zn. rodičia našich rodičov). Vhodným názvom takejto ustanovizne by bola aj „rodinná vzťahovňa„, ale musíme rešpektovať aj skutočnosť, že nie každé dieťa vyrastá v rodine – či už úplnej alebo neúplnej. Zostavenie a popis primárnej vzťahovne bude v takých prípadoch pravdepodobne obtiažnejší, ale z pohľadu príp. vplyvu dedičných faktorov bude zrejme užitočné držať sa aj tu takejto (záladnej) schémy. A základnej otázky, ktorá znie:

V čom sa podobám svojim predkom, hlavne rodičom a starým rodičom (prarodičom)?

V (mojom) konkrétnom prípade vyzerá primárna vzťahovňa takto:

Rodičia: Otec – Pavel Stanislav Beňo (1913 – 1982); matka – Alžbeta Beňová rod. Lehocká (1917 – 2007)

Rodičmi môjho otca boli: Ondrej Beňo (1880-1961) a Mária Beňová rod. Hovorková (1883 – 1970)

Rodičmi mojej matky boli: Ján Lehocký (1885 – 1939) a Alžbeta Lehocká rod. Lásiková (1888 – 1971).

Zvrchovanou úlohou na ceste do rodinného povedomia pri zostavovaní primárnej (rodinnej) vzťahovne je pokúsiť sa zhromaždiť všetky možné a dostupné informácie o každej z osôb takejto vzťahovne. Samozrejme, že sa to nepodarí vždy a hneď, ale pokúsiť a pokúšať by sme sa o to mali v každom prípade. A tam, kde sa to nepodarilo, by sme sa príp. mohli venovať tomu, prečo sa to nedarí príp. nepodarí. Ale väčšina publikujúcich auorov či autoriek v oblasti genealógie príp. psychgenealógie sa zhoduje v tom, že by sa nám to – v takomto rozsahu a v prevážnej väčšine prípadov – ešte podariť malo.

Špecifickým prípadom zostavenia a popisu primárnej vzťahovne sú potom jedinci, ktorí/e nevyrastali v rodine. A k tomu sa iste ešte dostaneme.

Príklad zostavenia tzv. primárnej vzťahovne (PhDr. Pavel Beňo, nar.1948)