Ako som to už naznačil texte o rodinnom povedomí, v ideálnom prípade by každý člověk mal mať jasno „vo veci“ svojich predkov – poznať prinajmenšom „obrazy“ svojich rodičov a čiastočne aj praodičov. Tým je aj naplnený základný predpoklad tzv. rodinného kontinua či rodinnej tradície.

Obecne však platí, že udržanie takéhoto kontinua je – vzhľadom k mobilite ľudí súčasného světa v porovnaní s možnosťami mobility našich predkov v minulosti – stále obtiažnejšie a náročnejšie. Výsledkom potom býva prinajmenšom postupná erózia rodinných väzieb a vzťahov, ich prerušnie či dokonca ich „zánik“.

Človek, jako sa často hovorí a píše je „sociálna bytosť“ a tak môžeme predpokladať, že každé takéto prerušenie či dokonca zánik vedie k „narušeniu celku“ a tým pádom aj k stavu určitej nerovnováhy a nepohody.

So zaujímavým prístupom k ľudským – a teda aj rodinným – vzťahom ich „nerovnováhy z odlúčenia“ prišiel už staroveký historik a dramatik Herakleitos. Podľa jeho teórie v človeku existuje silná túžba po naplnení či spojení s druhý človekom. Tá pramení z násilného roztrhnutia bytostí, ktoré boli predchodcami ľudí – tzv. androgýnov. Boli to bytosti silné a tak dokonalé, že ohrozovali samotných bohov a preto ich vládca bohov Zeus, násilne roztrhol a rozpolil vo svoje. A práve tak vznikla v androgýnoch a neskôr aj v ľuďoch, nájsť a spojiť sa s tou svojou druhou polovicou, od ktorej boli, bohom Zeom, násilne odtrhnutí a odlúčení.

V takomto poňatí môžeme aj rodinu chápať v celej jej histórii jako určitý celok, ktorý usiluje o udržanie svojej kontinuity. A to aj napriek tomu, že príčinami jej prerušenia či dokonca zániku, nebýva často iba naša mobilita a vzdialenosti medzi lokalitami, kde žijú jednotliví príslušníci (našej) rodiny. Často sú to aj konflikty a spory – žiarlivosť, závisť či iné „krivdy“ – ktoré vedú k prerušeniu či ukončeniu kontaktov medzi blízkymi príbuznými. Častým príkladom tu bývajú spory o dedičstvo či iný majetok.

Poznámka: Aj deti z rozvadených rodín obvykle vyrastú a zakladajú svoje vlastné rodiny a tie postupne budujú svoju vlastnú tradíciu. Ale kontinuita ich kmeňových rodín zostáva „deravá“ a vytvára potrebu akéhosi zacelenia (zaplátania). Inak pretrváva stav akejsi „nerovnováhy“, ktorý francúzka Anne Ancelin Schuetzenbergerová (foto v záhlaví tejto stránky) považuje za nevyriešený problém. A rodiny s takýmto druhom problému sú odsúdené k tomu, že sa takýto či podobný problém objaví v ich ďalšom fungovaní a vývoji v budúcnosti.