Toto je pamätná tabuľa, ktorá má pripomínať presídlenie resp. tzv. Výmenu obyvateľov … medzi vtedajšou Československou republikou a Maďarskom v roku 1946. Viac ako 75 tisíc Slovákov sa vtedy rozhodlo – iste aj pod vlivom propagandy, ale nielen preto! – odísť na Slovensko, ktoré bolo v tom čase ešte súčasťou ČSR, do domoviny svojich predkov. (Tí odišli z hornatého Slovenska v 18. storočí na Dolnú zem za náboženskou slobodou a lepším životom…)

Rozhodovanie o takomto „návrate“ nebolo iste ľahké. Väčšina z nich sa tam narodila do rodín, ktoré medzitým na Dolnej zemi „zapustili svoje nové korene“. A okrem toho tam mali zanechať aj svoje domy a polia, ktoré si svojou pracovitosťou zadovážili a zveľadili na Dolnej zemi ich predkovia počas minulých 200 rokov. Ale oni sa rozhodli a išli! S nádejou, že sa o nich nová vlasť (mať!) postará.

Bolo by nespravodlivé tvrdiť, že sa „nepostarala“ príp. či sa o to aspoň nesnažila. Za majetky, ktoré presídlenci zanechali v Maďarsku sa im vtedajšia vláda zaviazala poskytnúť v ČSR adekvátnu náhradu. A vo väčšine prípadov sa tak zrejme aj stalo. Ale väčšina tzv. „presídlencov“ mala začať svoj život v novej vlasti v čisto maďarských dedinách. V domoch po Maďaroch, ktorí kolaborovali s fašistickým Horthyho režimom a boli „vymenení“ resp. vysídlení proti svojej vôli! do Maďarska. A to nebola bohvieako výhodná „štartovacia“ pozícia. Podobne ako tzv. Trianonská dohoda predstavuje aj takáto Výmena obyvateľov … problém, ktorý pretrváva až do súčasnosti. Darmo tu operovať argumentom, že išlo vlastne o anulovanie výsledkov tzv. Videnskej arbitráže a nastolenie „historickej spravodlivosťi“. Presídlenci na Juhozápadnom Slovensku s prevážne maďarským obyvateľstvom vítaní neboli! Boli – a zrejme ešte stále sú – považovaní za votrelcov. A ako to už s votrelcami býva – od odmietania je už iba malý krôčik k nenávisti!

A bola tu aj ďalšia okolnosť, ktorú musíme vziať do úvahy. Zatiaľ,čo na tam Dolnej zemi žili Slováci v dedinách a mestečkách s prevážne slovensky hovoriacimi obyvateľmi – napr. Pitvaroš, Bánhedeš, Albert alebo Slovenský Komlóš – bola ich pôvodná slovenská komunita po príchode na Slovensko v rokoch 1946-48 „roztrhaná“ a „rozmetaná“ po obciach Juhozápadného Slovenska s prevahou maďarsky -hovoriacich obyvateľv.

Ale úprimne – neboli to len slovenskí Maďari, kto sa choval voči slovenským presílencom z Maďarska prinajmenšom rezervovane či dokonca odmietavo. Ešte aj po mnohých rokoch svojho pobytu na Slovensku, museli „presídlenci“ neustále dokazovať, že sú plnohodnotnými občanmi tejto republiky, s rovnakými povinnosťami ale aj právami, ako všetci ostatní.

Matúškovo, ktoré je vzdialené cca 3 km od Galanty, je obec so ziešaným slovensko – maďarským obyvateľstvom. Pri príležitosti 60. výročia návratu Slovákov z Maďarska do svojej slovenskej vlasti sa presídlenci a ich potomkovia v tejto obci – prevážne evanjelici – rozhodli pripomenúť si toto, pre nich iste významné, výročie a uctiť si rozhodnutie a odhodlanie svojich predkov vrátiť sa na Slovensko.

Za najvhodnejší postup a spôsob ako tak spraviť považovali umiestnenie pamätnej tabule na budove tunajšieho evanjelického kostola (modlitebne). Ale ukázalo sa, že s tým slovenský farár – pravdepodobne aj z obavy pred protestami jeho maďarských farníkov – nesúlasí a pamätná tabuľa nakoniec skončila -hádajte kde? Na márnici resp. „dome smútku“ na miestnom cintríne. – Aké príznačné! Veď práve tam by nás – presídlencov – zrejme mnohí z našich spoluobčanov – a nielen maďarskej národnosti – najradšej videli…

Príbeh pamätnej tabule z Matúškova, ako sa zdá, je dosť vypovedajúci o osudoch Slovákov-presídlencov (Mať volá?). Zďaleka však nie je jediným svedectvom o tom, ako a s čím sa museli popasovať – a zrejme ešte aj teraz, po 75-tich rokoch života na Slovensku presídlenci stále stretávajú a „pasujú“. A tak je asi celkom prirodzené, že sa – oni a do istej miery aj my, ich pootomkovia žijúci na Južnom Slovensku, cítime byť – oproti skupine miestnych obyvateľov maďarskej národnosti – znevýhodnení (diskriminovaní). Iste sa nebránime „zmiereniu“, ako o tom uvažuje a píše slovenský historik a publicista Eduard Chmelár. Ale s ubiehajúcim časom u nás vystupuje stále viac do popredie potreba akéhosi „narovnania a vyrovnania„. Nielen v kultúre a v politike, ale aj v rôznych oblastiach spoločenského života ! Príkladov takéhoto znevýhodňovania – či dokonca „politického mobbingu“, ako sa o tom v poslednej dobe hovorí, sa nájde dosť a niektoré z nich boli a príp. ešte budú publikované aj na tomto webe. Lebo – a takýmto apelom si dovolím zakončiť aj tento svoj text: „Slovenská ty naša mati, veď ako tí tunajší – aj my sme Tvoje dietky! Nedopusť, aby nám bola odriekaná Tvoja materská láska a priazeň.“

Autor textu : PhDr. Pavel Beňo