Rozlúčte sa s domovom!

Opustiť svoj domov nie je tak jednoduché! Aj keď by sa malo jednať o „výmenu“ alebo dokonca „dohodu“. Súhlasíte? Mohli by o tom svedčiť aj tieto naše príbehy. A ak nám pošlete „ten Váš príbeh“, radi ho na túto stránku pridáme k tým našim…

Dohoda o výmene obyvateľov medzi Československom a Maďarskom z roku 1946.

Príbeh 1: Spoločné fotografie …

Pani Alžbeta sa „zapísala“ k presídleniu v Slovenskom Komlóši (Tótkomlós/HU). V tom čase bola už vdovou a mala už 5 dospelých detí, z ktorých 4 už mali aj vlastné rodiny. Jeden ženatý syn sa presídliť nechcel a aj s rodinou chcel zostať v Maďarsku. Tam chcela zostať aj manželka druhého syna s dcérkou. Jej manžel bol v tom čase stále v ruskom zajatí. Ďalšie 3 deti pani Alžbety – vydatá dcéra, ženatý a slobodný syn sa rozhodli svoju matku do vtedajšej ČSR nasledovať. Presídliť sa mali v novembrovom transporte (1947). Ešte predtým však vyhľadali fotografa aby im urobil túto spoločnú fotografiu (foto hore)

Nevieme kedy, ale asi to bola dcérka práve najstaršieho a vtedy zajatého syna pani Alžbety, kto do tejto fotografie dodatočne „pridal“ aj svojho – vtedy neprítomného – ocka, ktorý sa zo zajatia vrátil až potom, keď sa už väčšia časť rodiny presídlila na Slovensko … (fotka dole).

V roku 1971 si pani Alžbeta – inak osoba zdravá a statná – zlomila nohu v stehennom krčku. A keďže si lekári s takýmto zranením nevedeli ešte dosť rady, mnoho starších a takto postihnutých ľudí svojmu zraneniu aj podľahlo. To bol aj prípad pani Alžbety, ktorá umrela po niekoľkých týdňoch na zápal pľúc,

Ešte pred tým však za ňou na Slovensko prišli obidvaja jej synovia z Maďarska a niekoľko dní a noci sa snažili zmierniť jej bolesti a pomáhali s jej ošetrovaním. Vo dne aj v noci. Obaja však boli v tej dobe zamestnaní a mali aj vlastné hospodárstvo, kde citelne chýbali. Rozlúčili sa teda so Slovenskom a vlastnou matkou, ktorá umrela 10 dní po ich odchode, domov do Maďarska.

Mohlo to byť pred Vianocami v roku 1955, keď dcéra pani Alžbety vycestovala – po prvý krát od presídlenia v roku 1947 – za svojou rodinou do Maďarska. Legálny cezhraničný styk medzi medzi ČSR a MĽR bol do tých čias veľmi obmädzený, či dokonca pre takýto druh cestovania celkom nemožný. V Maďarsku zostal aj jej „apovka“ – otec pani Alžbety a starý otec jej dcéry. – Vitálny dedko, ktorý sa aj kvôli svojmu vysokéme veku našťastie ešte stále tešil dobrému zdraviu. Takto aj jeden zo slovenských vnukov pani Alžbety, ktorý sa cesty do Maďarska tiež zúčastnil, mohol poznať nielen svojho pra-starého otca, svojich „strýcov“ a mnoho iných príbuzných a známych v Maďarsku. A nielen to. Mohol poznať aj chýrnu komlóšsku túrňu, termálne kúpele (v tom zimnom čase iba vaňové), obec, ale aj niektoré sálaše v jej okolí a život v nich. A keď mu jeho strýcovia nechali spraviť aj detské remenné čižmy, aké nosili aj oni sami, cítil sa aj on ako naozajstný Komloušan …

Príbeh 2: O tom, ako sa jedna postaršia presídlenka naučila ilegálne prechádzať hranice

Je málo pravdepodobné, že by si presídlenci pri svojom odchode z Maďarska pripustili takú skutočnosť, že pre nich hranice do ich minulého domova, kde mimochodom stále žili mnohí z ich blízkych príbuzných, mali zostať nepriechodnými. A to dokonca na dlhých 7 rokov.

Ale citové väzby, ktoré v rodináchch stále existovali aj „cez hranice“, sa nedali iba tak „zo dňa na deň“ vygumovať či dokonca „zrušiť“. Svedčí o tom aj príbeh, ktorý mi porozprávala spolužiačka Marka.

Skoro celá jej rodina sa z Maďarska presídlila na Juhozápadné Slovensko. Jedna z jej príbuzných sa však presídliť nechcela, takže zostala v Maďarsku. A pretože už išlo o osobu staršieho veku, jej dcéra s manželom, ktorí sa presídlili na Slovensko v roku 1947 si vyčítali, že svoju matku (a svokru) opustili. Neraz si aj poplakali a boli si dobre vedomí toho, že nemôžu pomáhať starnúcej mame tak, ako by si zaslúžila.

A kedže to nešlo riadne, dcéra sa rozhodla, že pôjde „na čierno“. A skutočne si našla spôsob a aj miesto ako a kade sa dostať cez hranice do Maďarska za svojou mamou bez povolenia úradu, to zn. ilegálne. A to sa jej podarilo dokonca opakovane. V tých ťažkých rokoch ždy na nejaký čas „zmizlaˇ“ a po nejakom čase sa zase „objavila“. A okolie vedelo, že teraz je „načierno“ v Maďarsku a jej manžela nikto neobťažoval zbytočnými otázkami. A keď sa potom „všetko vrátilo znovu do starých koľají“, nikto okrem jej manžela nevedel, ako sa dostala tam, kde asi bola. A keď sa potom otvorili hranice, cestovala do Maďarska aj niekoľko krát do roka. Najčastejšie sama, ale niekedy aj s manželom.

Príbeh 3: My deti sme boli radi, že pocestujeme …

Pán Michal, ktorý sa presídlil zo Slovenského Komlóša (Tótkomlós/HU) do ČSR spolu s rodičmi a súrodencami v roku 1947 si nespomína, že by sa s ním rodičia nejak podrobnejšie bavili o veľkom sťahovaní, kroré ich čakalo. Mal 12 rokov a ešte stále si pamätá, že už niekedy v máji t.r. prestali deti chodiť do školy a dostali vysvedčenie. A čakalo sa na presídlenie. On a jeho súrodenci mali radosť, že budú niekam ďaleko cestovať vlakom.

Do jedného z „transportov“, ako sa vtedy označovali nákladné vlaky, v ktorých sa presídlenci sťahovali, ich nakladali vobci Pitvaroš (Pitvaros/HU), hoci bývali na Komlouši (TótkomlósHU). Ale tam mal práve doraziť transport Maďarov z Južného Slovenska, ktorí boli „vymenení“ za Slovákov z Dolnej zemi. Úrady zariadili, aby sa tieto dve skupiny nemohli stretnúť zoči-voči. Problém bol (aj) v tom, že zatiaľ čo presídlenci z Maďarska do ČSR sa k tejto „výmene obyvateľov“ prihlasovali dobrovoľne, mnoho Maďarov bolo k odchodu z vtedajšej ČSR prinútených viac či menej násilím. Iste v tom bol zakomponovaný aj trest resp. dôsledok prehranej vojny, v ktorej bojovali Maďari na strane Nemcov.

A hoci si tejto okolnosti väčšina z Maďarska presídľovaných Slovákov nemusela byť vedomá, konfontácii s takouto realitou sa nevyhli. Často boli zaskočení už behom cesty na Slovensko, keď náhodou zastavili v nejakej stanici vedľa transportu, ktorý vyvážal Maďarov zo Slovenska do Maďarska. Maďari im nadávali, pľúli na nich a vyhrážali sa,že sa „do roka vrátia“ . Stávalo sa, že na slovenský transport hádzali, čo im prišlo pod ruky: kamene, drevené polená, s ktorými si behom cesty kúrili a tak podobne. S nenávisťou na strane slovenských Maďarov sa potom stretali, aj na Slovensku – vo svojej novej vlasti. A niekedy sa zdá, že na Južnom Slovensku takýto stav trvá až dodnes!

A tak bol aj transport Slovákov, v ktorom cestovala rodina pána Michala, vypravovaný z obce Pitvaroš. Rodinám boli pridelené nákladné vagóny, do ktorých si potom mohli nakladať svoj movitý majetok – nábytok, stroje a prístroje, poživeň a nezriedka aj domáce a hospodárske zvieratstvo. Takého „nakladanie“ trvalo aj niekoľko dní a keď skončilo, vlak zostavený z nákladných vagónov, v ktorých cestovali pri svojom majetku aj ich majitelia, sa vydal na cestu. A pretože z Pitvarošu je to na Komlóš len čo by kameňom dohodil (cca 12 km), pán Michal si spomína, ako jeho rodičia vtedy vytrvalo stáli pri zamrežovanom okienku vagóna – kam on a jeho súrodenci ešte nedosiahli. Celú dobu pozerali von a keď prichádzali do obce Slovenský Komlóš, a išli dokonca okolo uličky, v ktorej stál ich domček,ktorý opustili, držal jeho otec ich mamu okolo ramien. A Michal aj jeho súrodenci videli, že mali ich rodičia slzy v očiach … Obidvaja!

Príbeh 4: Ako sa Betkina mama po príchode na Slovensko rozplakala …

Betka sa narodila na Juhozápadnom Slovensku v rodine presídlencov z Maďarska. Takže o tom, čo sa dialo pri príchode presídlencov na Slovensko v rokoch 1947-48 vie najviac iba z rozprávania svojich rodičmov a starých rodičov. Jej mama bola kvetinárkou. A ako kvetinárka bola citlivá k živej prírode. A iste mala aj cit pre krásu a veľmi vytríbené estetické cítenie. To sa prejavovalo aj v tom, že dom, ktorý bývala, mala vždy „ako zo škatuľky“ A tak tomu bolo aj v Maďarsku kde aj s manželom a najstaršou dcérkou bývali a ktorý vypráznili pre maďarskú rodinu, za ktorú bolo v roku 1947 „vymenení“ a ktorá ho mala dostať v rámci tejto „Výmeny obyvateľov…“

K jej peknému domu patrila aj pekná kvetinová záhrada. Upravená a pekného vzhľadu. Špinu a neporiadok z duše odmietala.

Akým šokom pre ňu muselo byť to, s čím sa stretla po presídlení na Slovensko v dome, ktorý im bol pridelený presídľovacou komisiou. Des a hrôza! Okná porozbíjané, dvere zničené či dokonca vytrhané z rámov. A tak isto aj všetko, čo sa dalo odniesť či odviezť. V izbách na bývanie kopa odpadkov a špiny… Akoby celá tá výmena obyvateľov mala byť pre ňu „za trest..“.

„A ja som celý náš dom vyumývala a vymazala a upratala. Aby to tu Maďari mali pekné a aby na nás v dobrom spomínali …“ vzlykal vtedy Betkina mama na ramene svojho manžela.

Poznámka: Dohoda sem, dohoda tam! Mnohí z Maďarov brali túto tzv. Výmenu obyvateľov skutočne ako trest a majetok, ktorý na Slovensku zanechávali sa snažili čo najviac poškodiť alebo dokonca zničiť…

A ako trest by sa to v historickom kontexte dalo aj chápať. Veď v ČSR tu už predtým boli tzv. Benešove dekréty a odsun Nemcov. Len ten historický kontext postihnutým osobám zo Slovenska aj z Maďarska – to znamená účastníkom tejto Dohody o výmene obyvateľov … – zrejme unikal. A nikto si asi nedal tú prácu, aby im ho poriadne ozrejmil. Bolo by to iste ťažké a možno aj márne.

Príbeh 5: Slovák s maďarským menom…

Až na strednej škole si Juraj uvedomil, že tu niečo nehrá. V občianskom mal priezvisko zapísané maďarsky – teda s ako …csik namiesto …čík. Zrejme tak, ako to bolo uvedené aj v jeho rodnom liste. Ten bol vystavený ešte v Maďarsku, odkiaľ sa Juraj s rodičmi presídlil ešte ako malé dieťa. A bolo to ponižujúce, keď ho jeden z trnavských profesorov školy, vždy pri čítaní menného zoznamu študentov , namiesto „.. čík“ nahlas oslovoval „…csik“. Juraj sa rozčuľoval a opakovane zdôrazňoval, že on nie je žiaden … csik, ale …čík!!! Trnavčan si ho však „vychutnával“ a vždy iba sucho konštatoval: „Čítam tak, ako to tu mám napísané.“ Ale to nepoznáte Juraja! Ten si najprv pozisťoval všetky okolnosti a podrobnosti, brigádou si zaobstaral peniaze na potrebné kolky a sám si zariadil výmenu občianskeho preukazu – tentoraz už nie s pomaďarčeným, ale slovenským menom. Teda nie …csik, ale …ČÍK!!! A keď to v novom školskom roku „Trnavčan“ zase naňho skúšal, s kľudom angličana podišiel ku katedre, vytiahol z vrecka občiansky, ktorý ešte svietil novotou a strčil ho učiteľovi rovno pod nos: „Takto sa volám, pán profesor … takto a nie inak!“

Príbeh 6: Strýko dobrodruh

K presídleniu do ČSR v rámci tzv. Dohody o výmene obyvteľov medz Československom a Maďarskom z roku 1946 sa prihlasovali ľudia z rôznych pohnútok a dôvodov. Mohol to byť národnostný útlak a málo možností vzdelávať sa v slovenskom jazyku, mohla to byť nádej na zlepšenie ekonomickej situácie, mohlo to byť aj niečo nového. Mohla to byť aj dobrodružná povaha! – Veď takú museli mať, aspoň v istej miere, aj naši predkovia, keď sa vydávali od polovice 18. storočia z hornatého Slovenska do neznáma, na Dolnú zem – v tej dobe spustošenú a vyľudnenú po dvestoročnej nadvláde Turkov. A ktomu niektorí zrejme aj odvahu, pretože pritom utekali z poddanských záväzkov a povinností na vytúženú slobodu.

Dobrodružnú povahu mal zrejme aj môj strýko. Inak si neviem vysvetliť to, že sa cez slovensko-maďarské hranice v jednom z presídľovacích transportov dostal zahrabaný do slamy, lebo okrem statku, kráv a koní, ktoré si presídlenci mohli vziať sebou, to bolo prirodzene aj krmivo pre tieto zvieratá, lebo sa cestoval aj niekoľko dní. Netuším, či sa tento strýko k presídleniu zapísať nestihol alebo nechcel, a tak, ako som ho poznal by som tipoval skôr na to druhé. Bol to skrátka dobrodruh! Zahrabaný bol v jenom z vagónov, kde sa prevážali 2 koníky a jedna kravka aj s teliatkom. A aj suché tabakové listy, ktoré si jeho príbuzný takto „pašovali“, lebo nevedeli, či na Slovensku budú mať čo fajčiť…

Mohla to byť jednoducho aj prieskumná cesta, ktorú podnikol ešte predtým, kým sa rozhodne či nebude výhodnejšie, ak zostane v Maďarsku. Ako dlho na Slovensku zostal a akým spôsobom sa mu potom podarilo sa vrátiť doomov do Maďarska, to neviem. Ale nebola to asi krátka doba, pretože viem, že dokonca pracoval nejaký čas ako brigádnik na Trati mládeže. No proste to bol dobrodruh …

Príbeh 7: Malí slovenskí presídlenci

Spolu so svojimi rodičmi z Maďarska presťahovalo so svojimi rodičmi aj mnoho malých i väčších školáčiek a školákov. Tí síce hovorili doma v rodine po slovensky, ale navštevovali maďarské školy, kde sa slovensky – v tom ideálnom prípade – vyučovalo iba náboženstvo. Možno jedna, možno dve hodiny za týždeň. Po roku 1945 sa situácia trochu zlepšila a na školách v Maďarsku sa objavilo aj niekoľko učiteliek a učiteľov zo Slovenska. Ale pred malými školákmi taraz pola strastiplná púť k zvládnutiu spisovnej slovenčiny.

Staršie deti slovenských presídlencov z obce Kajal na Juhozápadnom Slovensku chodily do školy v mestečku Galanta. Zvládnúť pešo vzdialenosť cca 3 kilometre z domu do budovy školy nebolo takým veľkým problémom. Väčším sa ukázal byť problém so slovenským jazykom. V obci Slovenský Komlóš, z ktorej deti pochádzali sa hovorilo stále iba stredoslovenským nárečím ich rodičov a prarodičov. A tak sa aj písalo. Miesto „bol“ to bolo „bou„, miesto Kde ideš? sa používalo „De tájdeš? A takýchto príkladov a slov či slovných obratov, ktoré by ste v modernom spisovnom slovenskom jazyku už márne hľadali, sa v našich slovenských rodinách na Dolnej zemi používalo – a dokonca možno ešte stále používa – mnoho. Vrátane niektorých slov maďarských, ktoré sa akosi prirodzene „votreli“ do miestnej slovenčiny.

A tak si pred klasifikáciou pred polročným vysvedčením takto posťažoval svojmu riaditeľovi: „Ja vôbec neviem, akú známku mám týmto žiakom-presídlencom dať, lebo spisovný jazyk neovládajú!“ A riaditeľ, inak to rozvážny a skúsený učiteľ mu poradil takto: „Vieš ty čo, daj im trojku! A potom sa uvidí.“

Väčšina školákov sa presídľovala v roku 1947 v transportoch spolu so svojimi rodičmi a do slovenských škôl začali chodiť až potom. V niektorých obciach s čisto maďarskými obyvateľmi také neboli a tak deti presídlencov začali chodiť do tried spolu s maďarskými deťmi. A tam sa niekedy vytvárali medzi nimi a deťmi pôvodných obyvateľov aj veľmi silné a priateľské vzťahy. Nemuselo tomu tak byť vždy, ale jedna moja známa mi rozprávala o takejto dvojici chlapcov v Horných Salibách. Janko a Bandy sa tam údajne v jednej triede tak skamarátili, že keď už potom neskôr mal Janko navštevovať novo vzniknutú slovenskú triedu, nechcel sa svojho kamaráta Bandyho zriecť a – ako som sa dopočul – ani pustiť.

Niekoľko desiatok slovenských detí, ktoré už skončili povinnú školskú dochádzku v Maďarsku, využilo možnosť zPOčť svoje ďalšie štúdium už na Slovensku. Tie odchádzali z Maďarska do vtedajšej ČSR už v roku 1946, ako o tom pred kamerou v našom videu porozprávala pani Mária:

Moji krajania presídlenci: Manželia Ján a Mária Ďurovková z Matúškova

Ale niekorí rodičia, ak mali tú možnosť, poslali aj svoje školou povinné deti na Slovensko ešte predtým, ako sa presídlili sami so svojou rodinou. Ale to sa o ich detí nemuselo vždy stretnúť s pochopením, ako sa dozviete aj z textu jedného z týchto dvoch dopisov:

Príbeh 7: Dva dopisy Apíkovi

2. okt. 1946

Drahí môj Apík!

Tak mi je smutno bez Teba, že to nemôž vydržať. Už som tak, že ak sa nepresídlime v novembri, tak už ani hodinu to nevydržím. Darmo mi posílate listy čo mi to osoží keď nemôžem s Vami bývať. Veľaráz mi je tak smutno, že by som ja najradšej do potoka skočil. Možno že na vysvedčení budem mať aj trojku. Veľmi sa veľa musím učiť. Každý je ku mne jako kameň. Ale sestrička je dobrá ku mne. Bol som v kancelárie a som hľadal pána správcu. Od účtovníčke som sa spýtal, že kde je pán správca. Ona povedala taký si ako smola. Čo hľadáš pána správcu a sa obríkla na mňa. Takto sa dovráva so mnou.

5.10.1946
Drahý Apík!
Nehnevaj sa na mňa, že som Ti tak zaveľa nepísala. Si zdravý? Ja som zdravá. Zajtra idem navštíviť Mišíka do Modry. Jeho list Ti posielam. Veľmi zúfale píše. Neviem prečo je taký. Ja som celkom inakšia. Poteším ho a mu aj ponesiem niečo. Čo robíš Apík milý? Ja sa veľa mám učiť. Tu v Bratislave je už zima. Padá dážď. V pešti je aký čas? Apík môj drahý. Kedy prídeš do Bratislavy? Mamička mi písala, žw už ani H…ci nechcú ísť. Vypísali sa. Veľmi tažká vec je to presídlenie. Apík milý, ja by som chcela byť skautka. Aj vlastička je. A naše triedna profesorka je vedúca. Odpíš mi čím driev že či mi dovolíš. Veľmi veľa ráz Ťa bozkávam Apík môj drahý!

Príbeh 8: My z Nadlaku sme nešli na „výmenu“, ale na „robotu“ …

Za tzv. „presídlencov“ sa považujú aj rumunskí Slováci a takým bol aj pán Michal. Dohoda o výmene obyvateľov medzi ČSR a Maďarskom z roku 1946 sa totiž už nevzťahovala na Slovákov, ktorí napr. žli v mestečku Nadlak, ktoré odjakživa patrilo k slovenským enklávám na Dolnej zemi. „Nadlačania“ udržovali síce úzke kultúrne a spoločanské styky s „Pitvarošanmi“, „Bánhedešanmi“, „Komlóšanmi“, ale po porážke a rozpade Rakúsko-Uhorska v prvej svetovej vojne, sa hranice medzi štátmi zmenili a – hoci vzdialenosťou bol Nadlak stále rovnako blízko ako predtým – po roku 1919 už patril k Rumunsku.

Takže Nadlačania – a aj iní dolnozemskí Slováci – z Rumunska, Bulharska, Srbska atp. – nemohli do vtedajšej ČSR ísť „na výmenu“, ale iba „na robotu“. A aj takých nebolo málo.

Transport, v ktorom pricestoval Michal so svojou manželkou a 2 deťmi, dorazil v roku 1947 do Berouna – mestečka v Stredných Čechách, kde sa presídlenci mohli rozhodnúť, či chcú pracovať v priemysle alebo v poľnohospodárstve. Michal sa rozhodol, ako bol koniec-koncov už zvyknutý z Nadlaku, pre to druhé. Tak bol pridelený do Severných Čiech na nejaký majer. S prácou bol spokojný a aj bývanie mali dobré. Spolu s ďalšími 2 rodinami bývali vo vile po odsunutých Nemcoch. A dokonca tam boli aj dve rodiny zo Stredného Slovenska. Malo to však predsa len háčik: „Keď žena išla do obchodu a chcela kúpiť lekvár, nevedeli čo to je. A že vraj také nemajú. A keď si pýtala rosť, bolo to to isté. Aź potom jej v robote poradili, že si vraj mala pýtať kmín. A nak vás tu Fene zje aj s vašim kmínom! Poďme my len radšej na Slovensko, medzi svojich„

A tak sa Michal aj s rodinou odsťahovali na Slovensko. Začínali u svojich príbuzných v Rastislaviciach, kde si našiel miesto v konopárni. A neskôr si kúpili dom v Matúškove, lebo vedeli, že tam býva veľa presídlencov zo Slovenského Komlóša.

Ale aj po všetkých týchto peripetiách 94-ročný Michal svoje rozhodnutie odísť z Nadlaku neľutuje a vidí to doslava takto: „To je ako by som chodil tam v Nadlaku po blate, a tu Na Slovensku išiel po betonovej ceste“.

Videozáznam rozhovoru s pánom Michalom Fabrickým z roku 2006.

Príbeh 9: „Inak nás nebantovali…“

„Presídľovali sme sa z Tótkomlóšu v roku 1947 aprílovým transportom, moja mama a ja…„- spomína pani Alžbeta L. Už cestou ich transport zastavil vedľa transportu, ktorý vyvážal Maďarov zo Slovenska a ona – mladá kurážna dievčina – sa nebála a zamiešala sa medzi nich. Aj sa s nimi dala do reči a nevidela v tom nič divného. Jeden vojak z ozbrojeného doprovodu vlaku ju však vrátil naspäť do jej transportu so slovami, že je to nebezpečné a že by ju maďarskí vysídlenci mohli bývali aj zabiť …

Na železničnú stanicu v Sládkovičove dorazili 27. apríla 1947. Tam ich vlak zostal stáť celé tri dni. Preto vypustili z vagónov aj prevážanú hydinu a pani Alžbeta vypustili donkonca aj svoju mačku. Počas tejto zastávky tam dorazili nejakí dvaja mládenci a varovali ich, aby nešli do Čiernej Vody, že ich tam Maďari zabijú. Ale boli to iba takí odrastení chlapci, takže čo tí môžu naozaj vedieť…

Keď prišli do Čiernej Vody, tak do domu, ktorý nám boli pridelený sme sa nemohli dostať. O od susedov na nás niekto zakričal, že je dom zadrôtovaný. A tak som sa opýtala: „Mama, kam sme to my vlastne prišli? Do Maďarska? Bola som mladá a tak som pobehala po celej dedine, ale nikde som nepočula, že by sa hovorilo po slovensky.„

Všade boli vojaci a tak sa nakoniec do domu – teraz už svojho – nakoniec predsa dostali. U nás v izbe nič takého nebolo, ale susedovci Búzikovci mali v peci granát! Ale vojáci to našli. A hnusné nápisy tam boli popísané na stene. A aj sa vyhrážali, že do roka pôjdeme naspäť bez balíka do Maďarska. Ale inak nás nebantovali . Ja som mala 6 angorských zajacov a hneď tú prvú noc mi ich niekto ukradol. A aj by to boli vyšetrovali, ale pani Alžbeta sa obávala, že by jej to potom tunajší spočítali. Ale potom to nejak prešlo a presídlenci s miestnymi Maďarmi nejak splynuli. Len všetci predpokladali, že idu na Slovensko a medzi Slovákov a to sa nestalo sa. Ale inak som pracovala aj na pošte a Maďari ma veˇmi ľúbili. Takže ja sa teším, že som prišla.

Slováci, ktorí sa chystali na presídlenie sa schádzali už predtým v Odbočke (AF Slovanov). My, čo sme nemali role sme išli v druhom transporte. Prví išli tzv. „osmičkári“, ktorí nemali žiaden majetok. Tých odvážali v nákladných autách. My sme išli vlakom a zobrať sme si mohli všetko, čo sme len chceli. A aj po nás čo išli si brali kone a statok na Slovensko. Všetci, ktorí išli boli natešení, že idú na Slovensko.

Veľa rodín však bolo aj takých, že sa nemohli dohodnúť a časť zostala v Maďarsku a časť odišla na Slovensko. Ja som veľmi chcela na Slovensko, lebo sme my Slováci, tak ideme domov na Slovensko, lebo nás „Mať volá“. Ale tak sme sa po celom svete rozpŕchli, že neviem, ako by nás teraz tá maše mať pozbierala.

V roku 1942 už bola pani Alžbeta s inými Slovákmi z Dolnej zeme na robote v obci Doegoeš (teraz Rastislavice), takže poznala aj Galantu. (V rokoch 1939-1945 patrila táto časť Slovenska pod Maďarsko.) A to bola celkom dobrá skúsenosť. Takže mnoho presídlencov z Komlóšu sa chcelo presídliť práve sem a aj im bolo vyhovené.

Keď sme sa presídlili, tak sme sa často schádzali. U Francistych, lebo tam bla jedna veľká chyža. Držali sme veľmi spolu. Pani Alžbeta prišla na Slovensko bez muža, lebo ten zostal v Maďarsku. Rozviedli ich potom, čo na úrade vypovedal, že odišla a on vôbec nevie, kde sa ona nachádza, hoci to vedel. Pôvodne sa totiž aj on zapísal na presídlenie. Ale nemrzí ju, že sa tak stalo.

Príbuzných v Maďarsku ešte má a aj sa navštevovali. Aj ona už navšívila po presídlení Komlóš a veľmi dobre sa tam, vo svojom rodisku, cítila. Ale naspäť by už nešla, hoci ju príbuzní lákali, aby sa vrátlia do Maďarska. Ale nie, veľmi si už tu na Slovensku zvykla.

Len už tu v Čiernej Vode zostalo iba málo Slovákov. Hádam iba 10 rodín a rovnako málo to je aj v Čiernom Brode. Každý odchádzal na Moravu, na Sever Slovenska. Ja som tieź chcela odísť na Moravu, do Hrabatíc, kde žije veľa presídlencov z 4. obvodu z Komlóšu. Veľa známych, medzi ktorými som sa dobre cítila. A aj ma veľmi vábili, aby som sa zamestnala na ich pošte, lebo vtedy mali poštu zavretú. Lenže … to hádam ani nepoviem, lebo by som si mater radšej pochovala do jarku ako na tamoší cintorín...

Ukázalo sa totiž, že niektorí Slováci tam vykopú hroby, ktoré tam zanechali Nemci, ktorí boli po 2. svetovej vojne vyhnaní. Zbytky truhiel a kostí vahrabú a zakopú inde. A do vyprázdnených hrobov pochovávajú svojich umretých. A na krásnom žulovom pomníku, ktorý tam už stál, zbrúsia nemecké meno a napíšu to naše. Veď vy kradnete mrtvých! – A to keď som videla, tak som povedala, že ja sem veru na poštu neprídem! Lebo také svinstvo robiť, to sa mne nepáči…

Nemajetní slovenskí presídlenci tam odchádzali aj preto, že tam po odsunutých Nemcoch dostávali domy aj s nábytkom. Krásne postele, domy, šijacie mašiny ... Ale mne sa to neľúbilo. Ja sa zdostím s tým, čo mám. A žiaľ Bohu, keby títo všetci Slováci neutekali preč, tak by toto mohlo byť Slovensko. Lebo však keď sme prišli, tak sa každý z tunajších (Maďarov) reslovakizoval. A tak lámali reč, že veľmej. Len a len sa poslovenčiť. Gotwald presídlenie zastavil, hoci ešte veľa Maďarov mali biele lístky na vysťahovane. … Oni nebudú Slováci, ale naší Slováci v Maďarsku budú Maďari... Takže už teraz nemá odtiaľ kto odchádzať…

Videozáznam rozhovoru s pani Alžbetou Lóciovou z roku 2006

Príbeh 10: Sem a tam aj cez hranice …

Pán Štefan začal chodiť do základnej školy ešte v Maďarsku a zažil si osobne aj odnárodňovacie praktiky Hortyho školského systému. Fyzické tresty, ktoré zažívali slovenské deti, ktoré si dovolili prehovoriť v škole po slovenský. Zažil si obdobie, kedy museli slovenskí školáci z veriacich rodín prinášať do školy potvrdenia o to, že boli na maďarských bohoslužbách a nie na tých slovenských. Zažil a prežil aj prehováranie kňaza, aby si pomaďarčil svoje slovenské priezvisko na iné, na také, ktoré znelo viac maďarsky. Z týchto a možno aj iných dôvodov sa rodičia rozhodli, že ho spolu s jeho sestrou dajú na stredoškolské študium do slovenských škôl na Slovensku. A to i napriek tomu, že neovládali spisovnú slovenčinu a ani slovenskú gramatiku. U nich doma v rodine sa síce hovorilo iba slovenský, ale iba takým slovenským nárečím, aké si jeho predkovia priviezli začiatkom 18. storočia na Dolnú zem z okolia Zvolena, odkiaľ pochádzali. Niekedy v 20. rokoch 20. storočia boli v Maďarsku zrušené evanjelické cirkevné školy a výuka a používanie slovenského jazyka bola možná iba v hodinách náboženstva. A aj táto možnosť bola zakrátko Slovákom a ich deťom celkom odobraná a školáci zo slovenských rodín sa mohli či dokonca museli vzdelávať iba v jazyku maďarskom. A hoci sa po 2. svetovej vojne pomery aj vo vzelávaní zmenili k lepšiemu a v niektorých obciach sa zakladali slovenské školy, naučiť sa spisovnej slovenčine sa predsa len nedalo zo dňa na deň.

Už tu – na týchto stránkach – padla zmienka o tom, že sa slovenským deťom – ešte pred samotnou Výmenou obyvateľou – otvorila možnosť odísť študovať do slovenských škôl vo vtedajšej ČSR. A práve do tejto skupiny patrili aj Štefan a jeho sestra. Tá mala asi oveľa viac šťastia ako jej brat, lebo sa dostala na pedagogickú strednú školu do Sklenných Teplíc. Tam si mohla priebežne slovenský jazyk doplňovať a zlepšovať aj za pomoci ďalších študentov – presídlencov, či dokonca aj za pomoci vládneho zmocnenca, ktorý mal túto skupinu na starosti. Ale Štefan takú možnosť na lesníckej škole v Banskej Štiavnici nedostal. Veľa vecí, ktoré sa jeho spolužiaci naučili už dávno on nevedel a ani netušil. Nevedel napr. čo sú znamená slovo „lomeno“, keď sa učili v matemetike zlomky. Nevedel v predmete „slovenského jazyka“, čo sú „spoluhlásky a samohlásky“. A čo sú „dvojhlásky“ už vobec nie! Nepoznal žiadneho slovenského básnika a v maďarskej škole nemohol poznať a ani čítať nijakú slovenskú báseň. A čo mohol vedieť o slovenských básnikoch? A tak sa prirodzene stával postupne terčom výsmechu svojich spolužiakov, ktorý ho mali iba za hlúpeho a označovali ho iba ako „ten Maďar“. A on sa vtedy tešil na Slovensko aj preto, že už nebude vysmievaný maďarskými spolužiakmi v maďarskej škole ako „buta Tót – sprostý Slovák“. Bolo mu vtedy veľmi ťažko. Potom síce stretol v Banskej Štiavnici aj jedného dobrého človeka a krajana, ktorý bol z Dolnej zemi a tak sa mu snažil aj všemožne pomáhať a nie sa mu vysmievať napr. za to, že je neznaboh a že nie je katolík. Ale v Štefanovi sa nahromadili šetky možné krivdy a začalo sa mu aj strašne cnieť za Komlóšom, Komlóšanmi a hlavne za jeho rodinou a blízkymi ľuďmi, ktorí boli ešte stále v Maďarsku. Preto sa rozhodol vrátiť. Využil k tomu nezvyklú príležitosť, ktorá sa mu vtedy naskytla. Tak ako boli vypravované transporty slovenských presídlencov z Maďarska, odchádzali aj transporty maďarských vysídlencov zo Slovenska. A celkom zúfalý Štefan sa do jedného votrel v mestečku Šaľa, kde sa votrel nepozorovane do vagónu so zvieratmi a tam sa zahrabal do slamy. A takto schovaný sa vyhol aj hraničnej kontrole. A keď už bol na maďarskom území v meste Szob, tak tam vraj už viali maďarské zástavy, hrala hudba a maďarským vysídlencom z jeho vlaku bol podávaný obed. A o ten sa – teraz už nikým nekontrolovaný – prihlásil aj Štefan. S týmto transportom potom išiel až na Medzov (Hodmezoevasárhely) a odtiaľ to bol k rodičom na Slovenský Komlóš (Tótkomlós) už iba kúsok, ktorý sa mu zdolať podarilo celkom ľahko.

Tým však príbeh „presídľovania“ pána Štefana na Slovensko nekonči. Jeho rodiča, ktorí sa rozhodli presídliť na Slovensko, tak urobili v roku 1947. A Štefan išiel s nimi. Teraz však už vedel o tom, že bez lepšej znalosti slovenského jazyka sa mu jeho „študovanie“ iba ťažko podarí. On však študovať chcel. Vhodná príležitosť potom objavila počas jeho brigády na stavbe Priehrady mládeže v Nosiciach. Tam sa robil aj nábor mladých učiteľov z radov robotníckej mládeže. A tak sa prihlásil aj on. Tam však potrebovali predovšetkým mladých učiteľov do slovenských škôl a problém nastal, keď sa Štefan priznal, že neovláda spisovnú slovenčinu. Východisko sa našlo v tom, že mu bola ponúknuta výuka slovenčiny v maďarskej škole na Slovensku. Od roku 1950 sa totiž otvárali školy aj pre maďarskú menšinu na Slovensku a aj tam bol nedostatok mladých učiteľov. A tkto sa vlastne mohol stať učiteľom slovenčiny na maďarskej škole v jednej obci na Juhozápadnom Slovensku. To bolo v roku 1950. Postupne si doplnil aj chýbajúce vzdelanie – vrátane pedagogického – a ďalších 40 rokov bol nielen učiteľom, ale dokonca aj riaditeľom základnej školy. Pritom zostal Slovákom a zo svojimi vlastnými (2) deťmi neprehovoril slovo maďarsky.

Príbeh 11: Pán učiteľ a jeho malý synček … a jeden neoznačený hrob.

Po Jánovom návrate z Ameriky sa povrávalo, že mu tam niekto ukradol nejaký patent, na ktorom ten dotyčný aj veľmi zbohatol. A skutočne bol dňa 20. apríla 1909, zaregistrovaný na meno John B, poddaného uhorského kráľa a obyvateľa Cudahy v grófstve Milwaukee a štáte Wisconsin, pod číslom 5 20 25 30 35 40 45 50 patent na vylepšený mechanizmus trojitého pohonu ap na námorné plavidlo. A to bol jeho patent, pretože Ján bol práve v tom čase v USA. Podľa dostupných záznamov tam dorazil v roku 1905, ale čím sa živil a kedy sa vrátil, to nevieme. Na začiatku 1. svetovej vojny v roku 1914 však už bol v čate segedínskych guľometčíkov a údajne sa dostal aj do zajatia Rumunsku. Niekedy po vojne (1920?) ho však nájdeme už v rodnej obci Slovenský Komlóš, kde sa stal – údajne na príhovor svojho brata, ktorý tam v tom čase bol aj členom obecnej rady – učiteľom na tunajšej škole.

Tam sa zoznamil aj so svojou nastávajúcou ženou, ktorá sice už nebola z najmladších, ale predsa len bola skoro o dvadsať rokov mladšia, ake jej manžel.

V roku 1931 sa im narodil syn Janko, ktorý bol dokonca v regionálnom časopise označený ako „najkrajšie dieťa roku“. Ale ani to nezachránilo vzťah, ktorý nefungoval a pravdepodobne nebol dostatočne vyvážený už od samotného začiatku. Či to bol vekový rozdiel medzi manželmi alebo (aj) niečo ďalšieho, to sa už teraz asi nedozvieme. Ale faktom zostáva, že Jánova manželka opustila nielen jeho, ale aj svoje maloleté dieťa. V spomienkach pamätníkov sa traduje, že to bol veľmi smutný pohľad, ako opustený pán učiteľ vedie za rúčku komlóšskymi ulicami svojho malého synčeka. Čas plynul a k rozvodu manželov pravdepodobne nikdy nedošlo. Či a ako komunikovala Jánova manželka so svojim manželom a maloletým synčekom, to nevieme. Ale prišiel rok presídlenia (1947) a Ján sa pridal k rodine svojho brata a spolu so svojim synom – medzitým už 16-ročným – sa presídlili na Juhozápadné Slovensko a jeho manželka zostala v Maďarsku. Pán učiteľ mal v tom čase 65 rokov a po 17-tich mesiacoch života v ČSR bohužiaľ zomrel. O jeho stále nedospelého syna sa postaral Jánov brat, u ktorého až do svojho úplného osamostatnenie aj býval a žil.

Syn pána učiteľa, tiež menom Janko, žil u svojho stryka ešte niekoľko rokov. Bol tichý a pôsobil až zakríknutým dojmom. Jeho veľkou láskou boli 2 strýkove kone o ktoré sa aj príkladne staral.

Deti presídlencov – podobne ako aj syn pána učiteľa Janko – vyrástli a našli k sebe cestu aj tu na Slovensku. Tak sa stalo, že aj Janko našiel spoločnosť svojich rovestníkov, v ktorej sa predsa len cítil lepšia, ako osamote. Tam si našiel aj svoju nastávajúcu manželku Zuzku, ktorá bola z rodiny presídlencov z rumunského Nadlaku.

Aj Jankovu svadbu vypravil zo svojho domu ešte jeho strýko, ale po založení rodiny sa Janko odsťahoval a celkom osamostatnil. Postupne si zaobstaral svoj vlastný dom, v ktorom vychovával svoje štyri deti.

Ale bola tu ešte jeho matka, ktorá sa Jankovi aj ohlásila, keď zostarla. Po celý ten čas žila v Maďarsku, ale avizovala svoj príchod s tým, že by chcela dožiť svoj život v rodine svojho syna. Či pritom kalkulovala s literou zákona, ktorá hovorí – na Slovensku ako aj v Maďarsku – niečo o tom, že nielen rodičia sú povinní sa postarať o svoje deti, ale aj deti o svojich rodičov, to neviem. Keby sa Janko rozhodoval sám, asi by ju do svojej rodiny neprijal. Krivdy z detstva pretrvávajú v mnohom z nás dokážu pôsobiť veľmi dlho. Ale Zuzka svojho muža prehovorila a Janko svoju mamu do svojej rodiny nakoniec prijal. Ako sa im takéto „spolužitie“ darilo a ako dlho, to presne neviem. Ale č viem isto je, že Jankova mama skončila a skonala v domove dôchodcov v neďalekom okresnom meste.

Ani Jankova matka zrejme nebola celkom spokojná s tým, že svojho malého synčeka – a vlastne aj mažela- opustila. Mohloa by o tom svedčiť aj skutočnosť, že chcela byť pochovaná v neoznačenom hrobe. A tak sa nakoniec aj stalo.

Príbeh 12: Keď sme sem prišli, hnevali sa na nás a robili nám zle …

„Ja vám len toľko môžem povedať, že sa tu veľmej na nás hnevali keď sme prišli. Veľmej nám zle robili. Ale my my sme sa dovrávali s nimi len maďarsky.“ spomína pani Mária na svoj príchod na Juhozápadné Slovensko v roku 1947.

Pani Mária sa ďalej rozpomína: „ Boli aj dobrí ľudia, ale za naším chrbtom nám škodili“... Kde bývali predtým stohe, viete, už ako krm pre dobytok, tak to bola oddýchnutá zem, bolo po tom družstvo, tak nebolo po domoch dobytka … Tak sme si tam nasiali melóny. A viete krásne v tej odýchnutej zemi, nesialo sa, dobytok už po domoch nebol, krásne boli tie melóny. A keď už mali zrieť, tak nám ich šecke dokrájali, zničili. Ni je hodnou ani spomínať…“

Spomína ďalej na to, že tam na Dolnej zemi, v okolí Slovenského Komlóša sa pestovala aj vynikajúca pšenica. Bola tam úrodná černozem a možno zo všetkých krajov Maďarska tá najúrodnejšia. A keď sa jej rodina presídľovala na Slovensko, doviezli si nejaké to vrece pšenice aj sem. Nie síce legálne, lebo to by im nepovolili, ale vrecia ukryli pred hraničnou kontrolou tak, že ich prykrili slamou, ktorú viezli pre dobytok. A z tejto pšenice potom umleli múku a upiekli krásne a velké pecne chleba. „

„Títo zhnití Slováci! Taký pekný chlieb dokážu upiecť!“ – dočkali sa potom uznania od svojich maďarských spoluobčanov. „Bola to ťažká doba, ale prešlo aj to. Len už som stará a ťažko si už niektoré veci pozhrňam.„

Príbeh 13: Nikto sa ma nepýtal …

Vidíte, už mi je ľúto, že na ten Komloš vzpomínam. Vychodila som tam aj mešťanku a potom som išla do obchodnej, ďalej a odtiaľ som na Slovensko. Ťažko vám to ja upresním, lebo to agitovala moja mamička a jej bratranec bol Juraj Svetlík. Oni to dali dokopy. S tým som vám všetko povedala.

Mne to jednoducho mamička naservítovala, že ideme na Slovensko. Mala som vtedy 15 aj niečo rokov. No a ja som nemohla povedať áno, alebo nie. My sme boli tak vychovaní, súhlasiť s tým, čo rodič povedal.To bolo svaté. Takže ideme … ideme. No a potom pedala vyber si školu, takže ako učiteľskú.

Tam boli aj viacej presídlencov prihlásených. No a viete, zbehlo sa to tak rýchlo, že som si ani nevedela uvedomiť, do čoho idem a čo stratím, alebo získam. Nad tým som nemala kedy ani uvažovať. Ale potom mi už bolo ľúto. Keď sme prišli sem na Slovensko, tak som vám už spomínala, že som mala som ísť na učiteľský obor, ale to už bolo všetko obsadené. Tak mi dali na výber, aby som nešla nadarmo na Komlóš naspäť, veď to by bola aj hamba. Aj pre rodičov, aj pre nás. Tak som sa dala dokopy ešte s jednou presídlenkou a išli sme študovať do Žiliny. Tam bolo ešte voľno.

Lenže to bol katolícky kláštor a my dve evanjeličky. Tak viete si predstaviť, vo svete od mamičky prvýkrát preč a ešte vlastne deti, keď to tak berieme. No my ešte ozaj deti. Tak sme si aj neraz poplakali. Reholné sestry nás tam vyučovali, ktorý sme museli hovoriť hlavná predstavená. A chodili sme na cintoríny na výchádzku. Skrátka klaštorný systém. A tam sme odhalili, že tí farári nie sú všetci takí, ako by mali byť. Ešte sme boli deti, ale predsalen sme mali oči mali otvorené. Tak to bolo prvé sklamanie. Ale to bol, hovorím, katolícky kláštor v Žiline. Tie sestričky, jediná, ktorá mi padla ako sympatická, veľmi pekná bola. Ja mám rada pekných ľudí, to sa nebudem s tým tajiť. Skutočne bola veľmi pekná, ale ma sklamala. Dostala som tam chrípku. A tak som sa jej ako chcela postiažovať. Viete, jedináčik, to nemusím hovoriť, som bola zvyknutá. Ale Betúška moja sem …Betuška moja tam – skákala okolo mňa celá naša rodina, lebo som bola jediná dievča. Tak som trošku tej lásky potrebovala. Veľmi, veľmi som v tom kláštore pociťovala jej nedostatok. No a tá sestrička, čo som si ju ako vybrala a obľúbila mi na moje stenanie odpovedala: „Tak to tu bude asi pohreb.“ A tým u mňa skončila! Ja som to od nej nečakala. Ale potom som si uvedomila, že ona nemôže tak hýčkať niekoho medzi toľkými.

Ale už to bolo neskoro. No a potom som sa raz dozvedela, že sa půjde na polročné prázdniny na Dolnú zem a pýtali sa ma či tam chcem ísť a ja, alebo nie. Povedala som, že ja nejdem. Lebo som si zvážila, že ešte ťažšie by mi bol potom bolo rozlúčiť s domovom a naspäť prísť a sem sa vrátiť. Ale nakoniec som iša. A keď sme sa vrácali, tak v Budapešti, to bolo povojnové časy, a samé transporty hore, dole, chodili vojáci a tak. Tak na ja som sa vyzerala tým smerom, ako hlásili ten rýchlik, lebo som maďarsky vedela. A vtedy ma ma niekto chytil za rameno, ale veľmi silno. Ja som sa naňho oborila maďarsky, že čo si to dovoľuje! Ale potom sa ukázalo, že mi takto možno zachránil život, lebo by ma boli zachytili otvorené dvere prechádzajúceho rýchliku.

Maďarsky som vedela, ale slovensky som nevedela dobre. Naše učiteľka v Maďarsku totiž stále dokola upozorňovala rodičov, že keď chcem skončiť školu, tak nech doma rozprávame po maďarsky, a nie po slovensky.

To bol jeden úder pre moju mamu, ktorá nevedela po maďarsky a ľahko podľahla tej propagande, že nás „mať volá do svojej starej vlasti!“ Ona si veľmi veľa slubovala, že tu ju budú na rukách nosiť. A bola o to viac prekvapená, keď v obchodoch a všade len po maďarsky počula. Takže to pre ňu muselo byť veľmi ťažké to sklamanie. Otecko ten asi nie, lebo on bol taký pripôsobivejší. A tam, kde sa zamestnal, tak absolútne nespomínal, že má ťažkosti, lebo ten to znášal dosť dobre. Tak ako aj ja.

Lebokeď mi aj tu, moja – teraz už slovenská – profesorka stále opakovala, že buď sa naučím slovenčinu detajlne, alebo prepadnem a budem opakovať, tak ja som sa radšej vydala, lebo som už mala 18 rokov a aj vážnu známosť s chlapcom, čo mi vtedy v Budapešti tak silno stlačil rameno.

Vydala som sa na Komlóši, keď som bola na prázdninách a do šlovenskej školy som sa už nevrátila. Ale pretože sme sa rozhodli pre život v ČSR, musela som potom, už ako vydata matka s dieťaťom, veľa vecí doháňať.

Príbeh 14: Mohol som sa oženiť už v 19 rokoch, ale nestalo sa …

Pred presídlením chodili ešte v Maďarsku komisie, ktoré zapisovali aj to, kto chce ísť na prácu do Československa. Tak sme sa prihlásili a bolo nás približne asi 30 z celej tej oblasti. Keď nás priviezli, tak nás vyložili v Bratislave.

Ja som išiel so skupinou tých, ktorí išli na prácu dňa 30. októbra 1946. Nákladnými autami nás viezli do Československa. Bolo tam približne 40 nákladných aut v jednej kolone a na jednom aute boli sme boli 3-4 osoby. Ale viezli se so sebou aj různe iné veci. Tak napríklad ja som priviezol ešte aj 3 metráky pšenice, 3 metráky kukurice moržovanej a dokonca aj dve ošípané. Zložili sme sa na tzv. Slovenskom arade pri Kbelciach.

A moji rodičia došli prvým transportom dňa 17. apríla 1947 do Serede. Jak došiel ten prvý transport, tak tam sme ich aj vítali a odtiaľ, zo Serede, sme potom po ceste hnali dobytok po ceste zo Serede do Sládkovičova, kam sme boli pridelení. A hnali sme aj kone a ošípané, To bolo v apríli 1947. A potom postupne prišli aj dalšie transporty. Presťahovaných z obce Pitvaroš bolo približne 600 rodín. V jednom transporte išlo spolu tak 50-60 rodín a v jednom vagóne boli uložené niekedy aj 4 rodiny.

Predtým som tam v Pitvaroši mal dievča, s ktorou som chodil 4 roky a mali sme sa brať. Ale ona nemienila ísť do Československa, lebo ani rodičia jej nechceli ísť. Potom si to rozmyslela, aj bola nasťahovaná vo vagóne mojich rodičov. Ale jej mamka pred rozlúčkou nariekala pri dverách vagónu a ona nariekala vnútri, vo vagóne. Až potom chudákovi môjmu otec došla trpezlivosť a vagónu ju vyhodil so slovami: „Ja o svojom synovi Mišovi nič neviem, choď ty len domov k tvojej materi“. Takže odišla a ja som zostal slobodný a nemusel som sa ako 19 ročný oženiť.

Rodičia sa nasťahovali do Sládkovičova v roku 1947 a v tom období bolo veľké sucho.

Ja som síce zostal doma pomáhať, ale časy to boli naozaj nešťastné. Domy pre jednotlivé rodiny presídlencov síce boli vytipované dopredu a aj veľkosť prideľovanej pôdy, ale boli z toho aj všeijaké ťahačky. Niektorí mali dom obstojný, vhodný, niektorí mali zastaralý a neboli s tým spokojný. A boli tam aj také prípady, že v jednom dome a dvore bývalo aj 5-6 rodín. Až sa to potom nejak čiastočne uspokojilo čiastočne, lebo tu bol aj prisľub, že sa budú stavať domy nové. A konkrétne v Sládkovičova sa aj stalo, že niektorým rodinám (10-12) postavili rodinný dom. A potom si postupne si aj samotní naši krajania nové domy postavili.