Ten sa odohral v obci Štefánikov, ktorá leží na Juhozápadnom Slovensku neďaleko mestečka Galanta. Osadu založili slovenskí klonisti z okolia Žiliny v roku 1921. Po vzniku samostatného Československa v roku 1918 pristúpila nová vláda k pozemkovej reforme a rozhodla sa vyvlastniť aj pôdu niektorých maďarských veľkostatkárov na Južnom Slovensku a túto, po rozparcelovaní ponúknúť niektorým bezzemkom. Za takýchto podmienok došlo k presťahovaniu 39 rodín z obcí Papradno, Brvnište a aj niektorých ďalších obcí Severného Slovenska – ako sa vtedy hovorilo – na Dolniaky. Za pomerne výhodných finančných podmienok si mohli od štátu odkúpiť zkonfiškovánú pôdu k obrábaniu a k tomu aj stavebný pozemok. Na projekt, ako aj materiál na stavbu nového rodinného domu potom dostali od banky celkom výhodný úver…
A tak už v roku 1925 mohli byť skolaudované prvé domy a ich obyvatelia začať novú existenciu. Z bezzemkov sa tak stali majetní sedliaci a z horalov úspešní (poľno)hospodári. Za odriekanie a drinu neľahkéhých začiatkov sa im tunajšia úrodná černozem odmenila a kolonisti novej obce Štefánikov svoje rozhodnutie odísť zo svojho rodného – hornatého a krásneho, ale chudobného – kraja nemuseli ľutovať. Obyvatelia a ich obec prosperovala, mala vlastnú požiarnu zbrojnicu a hasičský zbor, a polovici 30. rokov aj novú budovu obecnej školy.
Prišiel však rok 1938 a Československo sa rozpadlo a zaniklo. Vznikol sice nový Slovenský štát, ale aj tzv. Viedenská arbitráž v ktorej veľmoci – a predovšetkým Nemecko a Taliansko – rozhodli o odtrhnutí niektorých častí Južného Slovenska v prospech Maďarského kráĺovstva pod vedením Miklóše Horthyho. A hoci si kolonisti mysleli, že sa so svojimi maďarskými spoluobčanmi dovtedajšej ČSR, ktorí na Južnom Slovensku tvorili výraznú väačsinu celkom dobre znášajú a tolerujú, to, čo sa potom v ich obci odohralo bol pogrom, s ktorým dozaista nikto nepočítal…
Historik László Pukkai v jednej svojej knihe takto popisuje udalosti, ktoré sa stali v deň, keď prišli do dediny Maďari:„Najväčšiu traumu v celej svojej histórii zažili občania Javorinky v prvé dni okupácie. Občania sa navzájom radili o tom, aký postoj zaujať a aké správanie by bolo počas okupácie najvhodnejšie. Nakoľko prevažná časť občanov sa nemala na Slovensku kam vrátiť, prijali spoločné rozhodnutie, že zostanú a spoločnými silami sa pokúsia zvládnúť danú situáciu.
Pred príchodom maďarskej armády boli nejaký čas v Javorinke českí dôstojníci. Na otázku jako sa obyvatelia Javorinky majú zachovať im odporučili, aby maďarských vojakov privítali s kvetinami a tak vyjadrili určitú lojalitu. Tento návrh prijali. Na začiatku dediny pred Bundzíkom sa 10.11.1938 sústredila skupina obyvateľov a dievčatá – Antónia Péteriová (Bardíková) a Anastázia Žilinčíková čakali s kyticami kvetov.Nastalo však veľké prekvapenie, keď namiesto vojakov prišla poľnou cestou od čierneho Brodu početná skupina (15-20) chlapov s kyjakmi a palicami. Skupinu občanov násilím rozohnali a začali hromadnú rabovačku. Ondrejovi Levčíkovi vykradli všetko vnútorné zariadenie, Štefanovi Kováčovi vyvádzali z maštale kone a keď im kládol odpor, použili voči nemu nože. Pri ochrane svojho majetku bol fyzicky napadnutý Ján Holiš, ktorému zlomili rebrá a musel byť ošetrený v nemocnici v Nových Zámkoch.V rabovaní pokračovaliz domu do domu, z maštalí vyvádzali kone a hovädzí dobytok. Tento ošiaľ rabovania zastavil až príchod maďarských vojakov, ktorí pochodovali z Galanty do Čierneho Brodu a boli oslovení Jánom Polocíkom. Dobytok a kone, ktoré boli už vyvedené z maštalí opustilia ostatné veci, ktoré boli ukoristené odniesli.
Ďalší veľký šok zažili občania, keď skupina občanov s vedomím maďarských žandárov násilím vnikla do školy. Všetky knihy z bohatej knižnice a školské pomôcky vyhádzali na dvor a spálili. Občanom nedovolili, aby si knihy mohli zobrať. Takto prežívali občania Javorinky okupáciu, ktorá trvala nekonečne dlhých 65 mesiacov a bola ukončená dňa 1.4.1945 oslobodením Sovietskou armádou.“ (In Ladislav Pukkai, Dejiny Javorinky, Mestská časť Galanta, 85, 1921 -2006)
Poznámka: Názov „Štefánikov“ sa postupne menil na „Štefánikovo“ a v roku 1961 na „Javorinka“.
Ale ako sa vyvíjali veci okolo „pogromu v Štefánikove“ (Javorinke) ďalej? Vyšetrilo príp. vyšetrovalo sa vôbec niekedy kto inicioval a kto boli protagonisti tejto temnej udalosti slovensko-maďarských vzťahov?
Bolo podané trestné oznámenie v tejto veci príp. na koho?
Dočkali sa poškodení obyvatelia Šefánikova resp. Javorinky nejakého odškodnenia či aspoň ospravedlnenia z maďarskej strany?
A ako sa na tieto smutné udalosti dívajú ich potomkovia, ktorí v Javorinke zostali príp. z obce odišli ? A čo všetko o tom vedia?